Aj keď sa v súčastnosti svadobné obyčaje, obrady a zvyky nerealizujú v plnom rozsahu ako v minulosti, predsa sa len zachovali v živej pamäti našich starých rodičov. Zachovali sa v ich povedomí tak, ako svadbu a svadobné zvyky prežili kedysi.Svadba bola prechodom z jedného stavu do druhého, rozlúčením sa s doterajším životom, s rodičmi, priateľmi a bola zároveň vstupom do nového života, k novým povinostiam.

Súčasťou svadby boli svadobné piesne, ktoré dopĺňali svadobnú atmosféru. Veľa piesní bolo venovaných matke, ktorá jediná precítila obavy mladého dievčaťa. V týchto piesňach matku odprosovala a zároveň ďakovala. Menej významnou pos

tavou bol ženích, o to viac vystupuje do popredia ženíchova matka, čiže svokra.

Vážnu funkciu zastával na svadbe prvý družba, ktorý viedol svadobnú družinu. Bol činný od začiatku svadobných príprav. Pozýval svadobných hostí, bol prítomný pri odobierke, viedol nevestu do kostola, kupoval veniec a snímal partu.

Znakom panenstva nevesty bol rozmarínový venček, ktorý mala nevesta na hlave okrem party, ktorú nosila od druhej ohlašky do svadby, ako znak dievoctva.

Do kruhu svadobných zvykov patrilo vozenie venanevesty do domu ženícha. Veno pozostávalo z truhlice, v ktorej malá uložené nevesta šatstvo, periny a iné potrebné predmety.

Nasledovalo lúčenie sa z domovom, počas ktorého sa spievali rozlúčkové piesne. Nakoniec sadli do voza a za spevu odchádzali do domu mladého.

Snímanie party a čepenie bolo jedným z najudržiavanejších svadobných zvykov a najznamejším tancom bol rejdový, ktorý sa tancoval po začepčení mladej. Mladucha tancovala najprv so svadobčanmi , pričom každý musel za to zaplatiť a nakoniec sa povykrúcala s manželom.

Svadovné veselie trvalo niekoľko dní, bežne sa robila svadba pre celú dedinu. Zanikajúce zvyky svadby už ostávajú najmä v ústnom podaní.

Zdroj : www.jankohrasko.sk